janar

Bol štvrtok. Pamätám si to, lebo môj manžel mal v ten deň narodeniny. Keďže som veľká milovníčka prírody, len ťažko by som hľadala deň, kedy moje kroky neviedli do lesa alebo na lúku. Nebolo tomu inak ani tento aprílový štvrtok. Po výdatnom obede som sa obliekla do klasickej maskovacej súpravy, zbalila nejaký olovrant, skontrolovala náboje v puške, pušku prehodila cez plece a vyrazila. Nakoľko som amatérska ornitologička, ochranárka, vášnivá poľovníčka a mesiac apríl je známy povoleným odstrelom zvery, pušku som nesmela nechať doma.

Keď som už tradične odparkovala Jeep pod lesom a vyrazila po chodníku, ktorý má asi 50 metrov a postupne sa mení na lesnú cestičku, zašuchotalo niečo v kríkoch. Zastavila som. Nie som bojazlivá a les je pre mňa miesto, kde sa chodím upokojiť, napriek tomu som zmeravela. Stála som a uprene pozeral na miesto, odkiaľ som začula zvuk. Nevidela som žiadného tvora, ale predpoklad bol, že sa tam nachádza jazvec alebo niečo menšieho vzrastu. Namierila som pušku a čakala. Zrazu to prišlo. Kríky sa rozhrnuli a ja som zbadala ruky. Ruky tak špinavé, že to snáď ani nejde. To čo som zbadala, som absolútne nepredpokladala. Vykukla strapatá hlava opitého Petra. Peter je môj kamarát, ktorý býva vo vedľajšom dome cez ulicu. Nie je to prvýkrát, čo si pospal v kríkoch pod lesom, po tom, ako to prehnal s domácou pálenkou z vlastnej výroby. Peter už dávnejšie zistil, že ak žene povie, že ide na prechádzku alebo na huby do lesa, môže v kľude a bez vzruchov degustovať jeho obľúbenú tekutú marhuľu. Uvedomila som si, že nechýbalo veľa a Petrovi by som prehnala hlavou 45mm náboj. Sklopila som pušku. Nemienila som mu nič dohovárať a radšej som sa pohla ďalej.

Trvalo asi pol hodiny, kým som prišla na moje obľúbené miesto. V týchto častiach je vzduch vlhký, ale čistý ako keby na našej planéte nikdy nejazdilo ani jedno auto. Obzerám sa, hľadám miesto, kde si zjem svoj olovrant. Zložím pušku. V tejto časti lesa sa nezvykne pohybovať zver, na ktorú by som strieľala. Som hladná a stále nenachádzam miesto, ktoré bude perfektné na zjedenie pripraveného olovrantu. Z nervozity si obhrýzam nechty a začínam cítiť, že som sa celkom nasýtila. Myslím, že si olovrant nechám na neskôr. Už som mala v pláne vyraziť, keď počujem znova šušťanie v kríkoch. Dnes druhýkrát? Rozmýšľam, či to môže byť Peter. Keďže sa radím medzi ľudí s pomerne dobrým odhadom a logickým myslením, v rýchlosti vyhodnocujem, že opilec, by z predošlej pozície tak skoro nedorazil až sem. Čo ma prekvapí tentokrát? Pomaly sa načahujem za puškou. Snažím sa nespraviť žiaden prudký pohyb, ktorý by mohol neznámeho hosťa vyplašiť. Zvieram pažbu a mierim na miesto odkiaľ pred chvíľou vyšiel zvuk. Čakám. Znovu. Je ticho a ja už chcem zložiť pušku a viac tejto situácii nevenovať pozornosť, keď v tom som ho zbadala. Z kríkov ohromnou rýchlosťou vyletel majestátny tvor, síce nie väčší ako vrabec, ale zato omnoho krajší. Bol to fénix. V skutočnosti nemám na mysli túto mýticku postavu vtáka, ktorý vstal z popola, ale 130 gramového Chriašteľa krasového s rozpätím krídel 35cm, ktorý bol doteraz evidovaný ako vyhynutý. Najprv som myslela, že sa mi sníva, no nesnívalo. Skutočne to bol Chriašteľ a ja som mala tú česť ho zbadať, aj keď iba na moment. Pomaly mi dochádzalo, že toto bude senzácia. Tento vzácny druh vtáka vyhynul pred 300 rokmi a doteraz nebola nikde ani zmienka o tom, že by ho niekto, niekde zbadal. Chriašteľ preletel ponad nízke kry a sadol na neďaleký strom tak, že mi ponúkol jedinečnú šancu na to, aby som si ho odfotila a mala rukolapný dôkaz o jeho znovuzrodení. Stihla som to, cítila som sa senzačne. O Chriašteľovi je známe, že si potrpí na potravu, ktorú tvoria hlavne červy a neznáša hluk.Oblasť kde som ho objavila, bola presne podľa jeho predstáv, niet divu, že som na neho narazila práve tu. Už teraz viem, že ornitológovia ma budú uctievať a v ich očiach stúpnem tak, ako ešte nikdy predtým. Veď dnes objaviť vtáka, o ktorom je celý svet presvedčený, že už dávno vyhynul je rovnaká senzácia ako objaviť poklad. Slovami ani neviem opísať to množstvo endorfínov v mojom tele, keď som si uvedomila, aké šťastie som mala. Netrvalo dlho a tento Chriašteľ – fénix sa pobral ďalej a ja len môžem dúfať, že to nebolo poslednýkrát čo sme na seba narazili.

Vyzbrojená veľmi vzácnou fotografiou Chriašteľa krasového, nezabudnuteľným zážitkom a plný eufórie som sa rozhodla vrátiť domov. Hneď zajtra sa vyberiem do najbližšieho ornitologického ústavu a podelím sa so svojím nálezom. Sama som zvedavá, čo bude nasledovať a aké informácie sa vedcom podarí zistiť o tomto tvorovi, ktorý tu už oficiálne nemal byť.